Smrtka

 

Harry bol mŕtvy. V jednu chvíľu žil a v druhej už nie. Zabilo ho niečo tak nečarodejnícke, ako rakovina.

Stál nad posteľou a díval sa na vlastné telo. Bola noc.

Rozhliadol sa po miestnosti. Myslel si, že keď bude po smrti, tak bude pokojný, ale namiesto pokoja cítil neistotu, možno až strach. Čo sa teraz stane?

Odpoveď prišla v podobe vysokej
postavy s kosou. Harry stuhol.

Smrtka však neurobila nič podozrivé. Jednoducho mu len naznačila, aby išiel s ňou. Poslednýkrát sa pozrel na vlastné telo a nasledoval ju.

Prešli ako duchovia cez stenu a ocitli sa v tmavom tunely so svetlom na konci. O tomto Harry počul a dalo by sa povedať, že tento fakt ho trochu upokojil. Oslepilo ho svetlo.

Ocitli sa na rozľahlej lúke. Bolo tam veľké jazero, ale nevidel na jeho koniec. V diaľke rástol tmavý les, ale aj tak ho nedesil. Neisto pozrel na Smrtku.

Tá sa k nemu otočila tvárou a rukoväť kosy zabodla do zeme. Jediným pohybom si stiahla kapucňu.

,,Dumbledore?!´´ zhíkol muž prekvapene.

Stál pred ním ich starý riaditeľ, ale vyzeral inak. Bol mladý, možno dvadsaťročný, mal krátke hnedé vlasy a jediné, čo mal podobné so svojim starším ja, boli iskrivé modré oči. Aj keď bol tak nepodobný mužovi, ktorého Harry poznal, vedel, že to je on.

,,Rád ťa opäť vidím, chlapče,´´ usmial sa naňho mladík a vyzliekol si čierny plášť. Pod ním mal len
tmavé nohavice a tričko.

,,Teraz ma dobre počúvaj. Vysvetlím ti, o čo tu ide.´´

Harry na to nič nepovedal. Muž pokračoval.

,,Si mŕtvy, ale to určite vieš.´´

Prikývol.

,,Tá kosa aj s plášťom nie je súčasť nejakého vtipu. Som Smrť a je načase, aby niekto prebral moju úlohu.´´

,,Prosím?´´

,,Dobre si počul a chcem ťa poprosiť, aby si ma teraz neprerušoval. To čo ti teraz poviem, je veľmi dôležité. Každý človek musí raz zomrieť. Smrť je súčasťou života. Posmrtný život je však trochu zložitý. Ľudská duša je odlišná od duše iných organizmov, preto sa s ňou musí inak nakladať. V tom nám našťastie pomáha ľudská viera. Každého človeka, ktorého budeš musieť odviesť od živých sa musíš opýtať, v čo verí, teda, aké má vierovyznanie. Podľa toho ho odvedieš k príslušnému božstvu, ktoré sídli mimochodom tam (Dumbledore ukázal na les a hory za ním), a oni s ním naložia podľa svojich zvyklostí.´´

,,Prepáčte, ale toto je trochu smiešne.´´

,,Na prvý pohľad určite, ale keby to takto nebolo, vznikol by chaos.´´

,,Aký chaos?´´

,,Medzi dušami? Neviem, ale všetko chce čas.

Aj taká duša ho potrebuje. Neviem ti na túto otázku uspokojivo odpovedať.´´

Chvíľku nikto nič nepovedal.

,,Ako to, že vy ste...Smrtka?´´

,,Niekto musí chodiť po duše. Smrtkou sa stane jeden človek z milióna. Podľa čoho ich vyberajú? Neviem. Možno podľa toho, čo dokázali alebo to boli veľmi dobrí ľudia. Smrtiek je trinásť, presne toľko, koľko je splnov do roka. Okrem toho ide o magické číslo. No ty stretneš na svojej púti len dve Smrtky. Minulú a budúcu. Smrtkou nebudeš navždy. Niekto ťa musí vystriedať, ale kedy to bude, to neviem.´´

Harry naňho neveriacky hľadel.

,,Nejaké otázky?´´

,,Ja neviem. Ako mám vedieť, po koho mám ísť a kam ho odviesť?´´

,,To poznáš sám. Odviesť ho stačí len do lesa a k správnemu priechodu, ale na to tiež prídeš sám. Inak, kosa a ani plášť nie sú povinné, ale keď ich máš, tak aspoň nemusíš nikomu vysvetľovať, kto si a väčšinou pôjdu sami. No, môj čas už vypršal, takže pôjdem. Nemusíš ma odprevádzať, cestu poznám.´´

Dumbledore sa naňho poslednýkrát usmial a vydal sa smerom do lesa. Harry za ním dlho hľadel, ešte aj vtedy, keď sa mu stratil medzi stromami. Zostal sám.

Bolo to zvláštne. Bol tak blízko Smrti. Nie, on bol Smrťou! Bláznivá myšlienka.

Bezradne pozrel na kosu s plášťom. Naozaj nechápal, načo mu bude kosa a ten plášť sa mu zdal prehnaný. Nakoniec to vyriešil tak, že sa nahodil pekne do saka s kravatou a jediné, čo sa rozhodol so sebou vliecť bola tá kosa, napriek tomu, že netušil, čo s ňou.

Keď bol hotový, zobral kosu a z náhleho popudu sa vybral späť cez tunel. Nevedel, čo tam nájde, ale inštinkt mu hovoril, že je to tak správne.

Odrazu sa objavil v nemocničnej izbe. Na lôžku ležalo teraz už mŕtve dievča a rodičia nariekali pri posteli. Duch dievčaťa stál v strede miestnosti a tupo civel na vlastné telo. Keď sa tam objavil, obzrela sa. Zneistel. Čo teraz?

,,Ehm, som Smrť. Mala by si ísť so mnou,´´ povedal a sám bol prekvapený, ako nezaujato to znelo. Dievčinin pohľad sa zastavil na jeho kose. Slabo kývla. Vykročila k nemu a spoločne vstúpili do tunela.

Kráčali ním mlčky. Vyšli na veľkú lúku, kde sa ešte pred chvíľou rozprával s Dumbledorom. Koľko je to vlastne času medzi živými?

Dievča sa zarazilo a rozhliadlo sa okolo.

,,Som v nebi?´´ spýtala sa.

,,Nie. Si...povedzme na prechode medzi životom a smrťou. Teraz mi však povedz, akého si vyznania.´´

,,Kresťanka.´´

Harry len kývol a naznačil jej, aby ho nasledovala. Vošli do lesa a chvíľu ním kráčali. Prišli až ku skalnej stene s mnohými jaskyňami. Nerátal vchody, ani sa nezamýšľal, kam má vojsť. Jednoducho sa riadil inštinktom. Dievča sa ho nič nepýtalo, len ho oddane nasledovalo. Zjavne bola so všetkým zmierená.

Stúpali po vysokých schodoch a Harry prvýkrát ocenil, že so sebou ťahal kosu. Skoro ako vychádzková palica.

Došli až na koniec. Ocitli sa v presvetlenom priestore. Obyčajný pozorovateľ by povedal, že sa ocitli nad oblakmi, ale Harry jasne cítil, že pod bielou hmlovinou je tvrdá zem. Oproti nemu stál veľký stôl a za ním sedel starý muž, pravdepodobne Boh. Za ním stáli dve bytosti s krídlami.

Netušil čo má teraz robiť. Tak len dievčaťu naznačil, aby pokračovalo ďalej a on sám sa vrátil späť.

Bol to zvláštny zážitok. Nikdy by ho nenapadlo, že to funguje takto. Vlastne, on nikdy o smrti nerozmýšľal. Nikdy sa nezamýšľal, ako to je po smrti a v jediné, v čo dúfal, že je smrť bezbolestná. Našťastie sa mu to splnilo.

Hneď ako sa dostal na lúku, pokračoval tunelom naspäť po ďalšiu dušu a potom zase po ďalšiu.

Nikdy nevedel, kde ho tunel vyhodí a zakaždým to prebiehalo rovnako. Zobral dušu so sebou a spýtal sa na jej vierovyznanie. Potom ju priviedol k správnemu božstvu a vrátil sa.

Vždy vyšiel niekde úplne inde. Raz odvádzal dušu priamo z Londýna a potom sa ocitol niekde v Singapure, vo Francúzku či v Kanade. Nepochopil ten systém a dospel k názoru, že sa ani neoplatí rozmýšľať, ako to tu majú vymyslené.

Vodil na onen svet mnoho ľudí. Väčšinou starých, ale aj mladých či malé deti. Tie sa smrti báli asi najmenej, pretože keď ich dušu bral so sebou, spýtali sa ho, kam idú a keď im odpovedal, väčšinou začali zvedavo skúmať okolie. Vtedy si nebol nikdy istý, či deti rozumejú pojmu smrť. Možno vzdialene alebo to bolo len nedostatkom skúseností, či im to nikto nevysvetlil.

No to nebolo ani zďaleka to najhoršie čo videl. Medzi jeho najnepríjemnejšie zážitky patrili tie, pri ktorých musel odvádzať duše ešte nenarodených detí. Odnášal ich väčšinou v nemocničnej plachte, pretože, aj keď sa sám pred sebou hanbil, protivilo sa mu ich len tak vziať do ruky. Pripomínali skôr zošúverené slivky než zárodky ľudí. Nikdy sa necítil dobre keď to musel robiť. Bolo mu ľúto zmareného života.

To, čo ho však zarazilo na posmrtnom živote najviac, bola rôznorodosť náboženstiev. Bolo ich na desiatky. Sám nad sebou sa čudoval, ako je možné, že zakaždým vie trafiť do toho správneho priechodu. Stretol sa s tými najpodivnejšími božstvami, nehovoriac o tom, že o množstve náboženstiev ani nepočul.

S bohmi sa nestretával priamo. Áno, je pravda, že mnoho z nich zahliadol, ako napríklad Boha, ale nikdy sa s nimi nerozprával. Za prvé preto, pretože si ho nevšímali a za druhé, sa ich tak trochu bál. Nevedel, čo od nich môže čakať, ale pomaly si na nich zvykol. No v každom stáde je čierna ovca a tá bola vystupovala v podobe pohanskej bohyne Freyi. Mala dlhé čierne vlasy a odetá bola v červených šatách. Vždy mu vyšla oproti a keď si od neho preberala dušu,
vždy sa naňho usmiala.

Harry však začal byť čoskoro zvedavý a začal sa zaujímať o jednotlivé náboženstvá. Udivovalo ho, že ako Smrtka vie o samotnej Smrti tak málo. Na ťahanie rozumov si väčšinou vyberal starých ľudí, pretože tí boli poväčšine so svojou smrťou zmierený a preto sa s ním ochotnejšie dali do reči.

Návštevy sveta živých tiež nebývali jednotvárne. Duše naberal nie len v nemocniciach, ale aj vo vlastných domoch, pri haváriách či iných nešťastiach a párkrát sa mu vydarilo niekoho nabrať aj uprostred púšte či priamo z idúceho auta. Aké však zažil prekvapenie, keď mu jedna duša s krikom ušla.

Nechápavo vtedy zostal stáť na mieste a rozhodol sa ju hľadať, ale bezvýsledne. Celý bezradný sa vrátil späť do tunela a vybral sa k vždy usmievavej Freyi.

,,To bola len mladá duša. Tie sa vždy najskôr zľaknú,´´ zasmiala sa a koketne zamávala mihalnicami. Harry si už na tieto jej prejavy zvykol. Nakoniec, bola to bohyňa lásky a plodnosti, takže takéto správanie mala v povahe.

,,No ale čo teraz? Nenašiel som ju.´´

,,Neboj, nakoniec vždy prídu aj sami. Pochopia, že pokiaľ sa nedostanú sem, tak nemôžu žiť nový život.´´

,,Počkaj. To znamená, že všetky duše, dostanú opäť nové telo?´´

,,Všetko sa vo vesmíre musí transformovať milý Harry, ale je tiež pravda, že dušu môžeš zabiť. Ide to ťažko, ale dá sa to.´´

,,Ako?´´

,,To ti určite nepoviem! Okrem toho, nič netrvá večne. Aj bohovia umierajú.´´

,,Myslel som, že sú nesmrteľní.´´

,,Vesmír nepozná slovo večnosť. Všetko musí raz skončiť. Boh umrie vtedy, pokiaľ nezostane nikto, kto by v neho veril. Jednoducho sa rozplynie a na jeho miesto môže nastúpiť niekto nový.´´

,,Takže, ľudia si bohov vymysleli?´´

,,Áno aj nie. Boli sme tu vždy ako súčasť vesmíru, ale až oni nám dali konkrétnejšiu podobu. Je to zložité a potreboval by si tisícročie, aby si to pochopil a to, ako obaja dobre vieme, nie je možné, pretože toľko času rozhodne nemáš. V zásade sú však ľudia mocnejší než mi.´´

,,Tak potom prečo, si ľudia vymysleli bohov?´´

,,Aby mohli svoje problémy hádzať na niekoho iného,´´ odfrkla si.

,,Neviem. Možno len jednoducho preto, aby sa necítili osamelí. Však ľudia stále hovoria, že jediný, kto ťa bude milovať za každých okolností je boh.´´

Krátko po ich rozhovore Harry naozaj našiel tú dušu, ktorá pred ním prvýkrát ušla. Teraz sa už tak nebála, ale nadšená z neho zrovna nebola.

Jeho rozhovor s bohyňou však Harryho donútil rozmýšľať o tom, kam pôjde on. V čo vlastne veril? Možno v osud, nakoniec, taký chlapík tu naozaj bol. Hmm, možno naozaj skončím pri ňom.

Nevnímal čas. V tomto svete bol vlastne nepodstatný. To len ľudia majú tendenciu ho sledovať, pretože tušia, že nič netrvá večne.

Ani Harryho kariéra Smrtky nebola naveky. Asi dvesto ľudských rokov chodil po duše. Potom však stretol druhú Smrtku. Bolo to osemnásť ročné dievča s pentagramom na krku. Vtedy sa jej zahľadel do očí a slabo sa usmial.

,,Teraz veľmi dobre počúvaj, čo ti poviem...´´