Ryuu-saika | Slnečná balada

 

Tmavá izba znela tichým plačom. Čiernovlasý chlapec sedel v kúte, objímal si kolená a plakal. Keby bol bežal rýchlejšie, určite by to prežila...

 

 

Bol slnečný deň a oni ležali pri jazere. On ležal natiahnutý na tráve a Hermiona sedela vedľa neho. Potichu ju sledoval.

 

Dívala sa na trblietavú hladinu jazera a sledovala spolužiakov naokolo. Slnko jej vytváralo vo vlasoch zlaté kučery a teplý vetrík ich rozfúkal na všetky strany, takže ich mala strapatejšie než inokedy.

 

,,Už to dlho nepotrvá však. On príde,´´ prehovorilo dievča tlmene. Harry zavrel oči a cítil, ako mu slnko hreje na tvár.

 

,,Máš pravdu. Čoskoro príde, ale mi budeme pripravený,´´ utešoval ju. Vedel, že sa oňho bojí, ale on musel zabiť Voldemorta, pretože tak to bolo predpovedané.

 

,,Chcela by som odísť, utiecť, niekam veľmi ďaleko.´´

 

,,Keď to skončím, tak môžeme ísť kam len budeš chcieť.´´

 

,,Harry.´´

 

Oslovený otvoril oči a pozrel do očí tej, ktorú miloval viac než čokoľvek iné. Dívala sa naňho ustarostene a vyčítavo. Natiahla k nemu ruku a odhrnula mu vlasy z čela, aby videla na jazvu.

 

,,Je to prekliatie,´´ zašepkala a Harry ju vzal za ruku, snažiac sa ju utešiť.

 

,,Ja viem Hermiona, ja viem. No neboj sa, za pár dní to už bude iba spomienka.´´

 

Harmiona sa usmiala a naklonila sa k jeho tvári. Ich pery sa spojili v nežnom bozku. Ešte netušili, že bude ich posledný.

 

 

,,Kto ťa ochráni tento krát, Potter!´´ jačal Voldemort na celú Veľkú sieň. Harry pevne zvieral prútik a v hlave sa mu vznášal obraz Hermiony. Sľúbil jej, že odídu niekam ďaleko, najskôr niekam do Talianska. To by sa jej páčilo. Lenže na to, aby sa tak stalo, musí zabiť Voldemorta.

 

,,Nič iné než láska, Riddle. To však ty nemôžeš pochopiť.´´

 

,,Láska! Ty a Dumbledore ste rovnaký. Nepoznáte iné vysvetlenie, ako lásku,´´ povedal Voldemort a nadýchol sa k smrtiacej kliatbe. No Harry bol rýchlejší.

 

,,Avada kedavra!´´ skríkol a zelený lúč trafil Voldemorta priamo do hrude. Na chvíľu sa v jeho očiach zjavil úžas, no vzápätí ho vystriedal strach. Bez jediného hláska sa obávaný černokňažník zrútil na zem a Veľkou sieňou zaznel víťazoslávny krik.

 

 

Harry sa predieral cez zástup, ktorý ho obklopil a kričal mu na slávu. Nechcel počuť ich chválu, chcel ju počuť iba od nej.

 

Vybehol z Veľkej siene a obzeral sa na všetky strany. Nebola tam. Bežal von z hradu a namieril si to k Zakázanému lesu. Tam ju totiž videl naposledy.

 

Vbehol medzi vysoké stromy a bežal hustým kriačím, ktoré sa ho snažilo zastaviť. Necítil ako ho konáre švihajú do tváre a pichľavé halúzky mu driapu oblečenie. Chcel byť čím skôr pri nej.

 

Vbehol na čistinu, ne ktorú sa predtým premiestnili a kde ich napadli Smrťožrúti. Kričala naňho, aby išiel bez nej a s úsmevom mu povedala, že bude v poriadku, že to zvládne.

 

Všade boli telá a všetky mŕtve. Harry behal od jedného k druhému a hľadal Hermioninu tvár. Nakoniec ju aj našiel.

 

Ležala na zemi v zašpinenom habite s otvorenými očami. Harry k nej klesol na kolená a vzal ju do náruče. Horúce slzy mu stekali po lícach a z hrdla sa mu drali vzlyky. Zaboril svoju tvár do jej vlasov.

 

Sľúbil jej, že odídu a zlyhal. Nezostal s ňou a nepomohol jej. Zostala úplne sama.

 

Pozrel jej do vystrašených očí a ten pohľad ho zabolel. Rukou jej ich jemne zavrel. Zdvihol ju do náručia a pomaly niesol k hradu.