3) Dotyky
Ani poriadne netuším, ako som sa dostal domov. Keď som kráčal po ulici, cítil som sa ako znovu zrodený. Otvoril som bytové dvere a v predsieni som sa začal malátne vyzúvať.
,,Šimonko, si to ty?´´ zakričala matka z obývačky. Neodpovedal som, ale išiel za ňou. Zjavil som sa vo dverách a ona si ma premerala. Zhrozene na mňa pozrela.
,,Preboha! Veď vyzeráš akoby ťa prešiel parný valec. Čo si robil?´´ zvolala. Neurčito som mykol plecom. Uvedomil som si, že sa priblblo usmievam.
,,Má s tým niečo spoločné Alfonz?´´ spýtala sa. Prekvapilo ma, že si pamätala jeho meno. Ale veď čo, moja matka má neobmedzenú pamäťovú kartu. Pamätá si všetko čo ste povedali, alebo urobili. Obvzlášť veci, ktoré nechcete aby si pamätala.
Prikývol som. Pozrela sa na mňa tým svojim vševediacim pohľadom a po chvíli sa otočila k PS3. Zjavne usúdila, že to nie je až také vážne. Tak som zaliezol k sebe do izby a asi hodinu otupene civel na plagát Zaklínača.
Ešte stále som tomu nemohol uveriť. Vôbec ma za to neodsúdil a dokonca sa zdalo akoby...v to aj dúfal. Usúdil som, že sympatie boli vzájomné. Mal som z toho odrazu veľkú radosť.
,,Tak čo, ešte stále nechceš poradiť?´´ spýtal sa otec pri večery. Bolo jasné, že mu matka všetko povedala.
,,Vieš čo, nechaj si to pre seba.´´
,,Vážne nechceš radu od profíka?´´ dobiedzal.
,,Však si s chlapom spal len raz.´´
,,A ty ani raz. Veď si sa ani nikdy nebozkával.´´
,,No čo ty vieš.´
Rodičia na mňa vyvalene pozreli. To som mal zase čo povedať.
,,Vy ste sa už aj bozkávali?´´ vydýchla matka prekvapene.
,,Áno, dnes po škole.´´ povedal som tvrdo. Už nemalo zmysel niečo skrývať.
,,Tak preto si dnes vyzeral, akoby ťa zmlátili. Bolo to také strašné?´´ vyzvedala matka. Začalo ma to už štvať.
,,Odmietam počúvať takéto reči.´´ povedal som a vyšiel z kuchyne.
Ráno sa otec sťažoval, ako po ňom každý niečo chce a ako sa teší na víkend. Bol relatívny kľud, až do chvíle, keď matka otvorila ústa.
,,Do šiestej budeš sám. Tak, keď chceš, pozvi si Alfonza.´´ povedala. Skoro som sa zadrhol čajom.
,,Daj mi s tým pokoj.´´ zachrčal som.
,,Ale ja to robím pre teba.´´ usmiala sa. Takmer ma ranila mŕtvica.
,,Kvôli tebe pôjdem do Auparku, pohrabem sa v knihách, skočím do Brlohu a možno si tam kúpim novú hru. Možno Dead Space. Vyzeralo to dobre.´´ uvažovala nahlas. Zamračil som sa.
,,Moment. Killzone 2 si už dohrala?´´
,,Však to bolo smiešne ľahké.´´ mávla rukou a tým bol rozhovor ukončený.
V škole som toho s Alfonzom veľa nenahovoril. Možno to mal na svedomí ten včerajšok. Nebol som si úplne istý, či ho mám, alebo nemám k nám pozvať. Ale skôr som sa ešte stále nemohol zmieriť predstavou, že som gay. Rodičia síce povedali, že ma to prejde, ale ja som im neveril. Bol som gay. Síce len dočasný, ale bol.
Zamyslel som sa a tak som nepočul, ako mi Alfonz niečo povedal. Šťuchol do mňa lakťom, aby som sa prebral a to rozhodlo.
,,Nechceš ísť po škole k nám?´´ spýtal som sa. Alfonza tá otázka prekvapila.
,,Jasné.´´ súhlasil.
Nemal som ani tušenia o čo mi ide. Čo som vlastne očakával? Sám som nevedel. Vôbec som netušil, ako by mi mohol Alfonz pomôcť.
V autobuse sme boli obaja ticho a boli sme ticho aj vtedy, keď sme si sadli ku mne do izby. Nevedel som ako začať, čo chcem povedať a či to vôbec na niečo bude. Tak som len civel do zeme.
,,Chceš niečo povedať?´´ spýtal sa Alfonz. Zdvihol som hlavu.
Sedel oproti mne na posteli v tureckom sede a usmieval sa. Odrazu som mal pocit, že mu môžem povedať čokoľvek.
,,Ja.. len sa neviem zmieriť s tým, že som pravdepodobne gay.´´ priznal som.
,,Šimon, ty si gay. Máš to v sebe.´´ vyhlásil. Prekvapene som naňho pozrel.
,,Poznal som to hneď, ako som ťa videl. Preto som si k tebe aj sadol. Normálne sedávam sám. Pri tebe som cítil, že môžeme byť viac než len priatelia. Dalo by sa povedať, že som sa do teba zamiloval.´´ povedal a poslednú vetu zašepkal.
,,Je to tak trochu desivé.´´
,,Zo začiatku je to vždy ťažké, ale časom sa s tým vyrovnáš. Nakoniec to berieš ako úplne normálnu vec.´´
,,Ale aj tak to neviem pochopiť.´´ Pozreli sme na seba. Netuším ako som sa tváril, ale on bol bez výrazu.
,,Ak chceš, môžeme spraviť malý test.´´ začal Alfonz. ,, Budem sa ťa dotýkať a sám poznáš, ako sa veci majú.´´
Znelo to celkom logicky. Súhlasne som prikývol. Alfonz mi naznačil, aby si sadol k nemu na posteľ. Urobil som to.
Sadol si za mňa a objal ma. Vzrušene sa mi stiahol žalúdok. Alfonz mi prešiel nosom po spánku a cítil som, ako ma pobozkal na šiji. Prudko som sa nadýchol.
,,Môžem prestať ak chceš.´´ zašepkal Alfonz.
,,Nie, pokračuj.´´ hlas sa mi vzrušene triasol.
Jednou rukou mi siahol pod tričko a prstom mi prešiel po slabinách, po pravom boku a zastavil sa na krížoch. Jeho ruka mi začala putovať po chrbtici smerom hore a zároveň mi sťahoval tričko. Hodil ho niekam bokom a na chvíľu sa odtiahol aby si ho aj on vyzliekol.
Tá chvíľa, počas ktorej sa ma nedotýkal bola strašným utrpením. Potom ma znovu objal a ja som sa upokojil. Prstami mi hladil hruď aj brucho. Položil si bradu na moje plece. Inštinktívne som sa k nemu otočil a...naše pery sa našli.
V ústach som zacítil jeho jazyk a slastne som zavrel oči. Alfonzova pravá ruka sa zrazu ocitla v mojom lone. Druhou rukou mi rozopol nohavice a ja som vyľakane odtiahol hlavu.
,,Čo to robíš?´´
,,Len pokojne. Bude sa ti to páčiť.´´ zašepkal a rukou mi siahol pod nohavice. Tušil som čo chcel robiť a tak som bol napätý ako struna. Zrazu som sa opäť prudko nadýchol a to čo som zacítil bolo až neuveriteľne krásne. Začal som prudko dýchať a mimovoľne som sa usmieval. Nakoniec som dosiahol vrcholu a roztúžene vykríkol.
Alfonz sa pomaly odtiahol a aj potom som ešte prudko dýchal. Kútikom oka som postrehol, že si Alfonz oblizuje prsty. Všimol si to a natiahol ku mne ruku.
,,Chceš ochutnať?´´
,,Nie, ďakujem.´´ povedal som vyľakane. Alfonz sa začal obliekať.
,,Pôjdem už.´´ povedal a odišiel z izby. Konečne som sa spamätal. Rozbehol som sa za ním a cestou si zapínal trochu mokré nohavice. Našiel som ho ako si obliekal bundu.
,,Pokiaľ by si niečo potreboval, tak zavolaj a inak sa vidíme v pondelok v škole.´´ usmial sa a poslal mi vzdušný bozk.
,,Fajn, maj sa.´´ povedal som a zavrel za ním dvere.
Odvliekol som sa do izby, prezliekol gate a ľahol si na posteľ. Bol som psychicky vyčerpaný. Celé sa to odohralo pomerne rýchlo. Začal som ľutovať, že to netrvalo dlhšie. S takýmito myšlienkami som nakoniec zaspal.
4)V sobotu večer
Zobudil som sa okolo desiatej, polonahý a prikrytý dekou. Chvíľu som otupene ležal v posteli a potom som vstal. Obliekol som si mikinu a vybral sa za rodičmi. Matka niečo varila a otec čítal noviny.
,,Dobré ráno.´´ povedal som a sadol si za stôl.
,,Skôr dobrí deň.´´ povedal otec.
,,Nechaj ho na pokoji. Včera mal ťažký deň´´ bránila ma matka. Obrana to síce bola na dve veci, ale bolo to od nej milé.
,,Dnes večer budem preč, tak si urobte chleby, alebo objednajte pizzu.´´ povedala.
,,Máš prácu?´´ spýtal som sa, vďačný, že zmenila tému.
,,Hej, musím niekoho odbachnúť.´´
,,Veľa šťastia. Inak, dostanem niečo na jesť?´´
,,Počkaj na obed. Dve hodiny o hlade vydržíš.´´ poznamenala matka.
,,Super. Tak to idem radšej ešte spať.´´ Vstal som a odkráčal do izby. Vyzliekol som si mikinu a zaliezol pod deku. Zavrel som oči a zaspal.
,,Šimonko vstávaj. Už je obed.´´ počul som matkin hlas a zatriasla mi ramenom. Pomaly som otvoril oči a uvedomil si, že som hladný.
,,Volala som na teba, ale neprišiel si, tak som sa došla na teba pozrieť.´´ povedala a pohladila ma po vlasoch.
,,Poď sa najesť.´´
Vstal som, hodil na seba mikinu a zamieril do kuchyne. Sadol som si za stôl vedľa otca a matka mi naložila polievku, z ktorej sa parilo.
Po obede som zaliezol späť do izby a čítal knihu. Matka odišla okolo štvrtej a hneď po jej odchode za mnou dohrmel otec. Rozrazil dvere a povedal:
,,Synak, dnes ti ukážem, ako sa bavia chlapi, keď žena nie je doma.´´
Otrávene som naňho pozrel ponad knihu.
,,Mňa to nezaujíma.´´ odsekol som.
,,Máš smolu, sám nepôjdem.´´
,,kam chceš pre boha ísť?´´
,,Uvidíš.´´ povedal a sprisahanecky na mňa žmurkol. Hneď som vedel, že sa mi to nebude páčiť.
,,A mal som aj pravdu. Otec si zmyslel, že pôjdeme na striptíz. Sadli sme si za jeden z mnohých stolov a polonahá čašníčka nám priniesla pivo. Otec sa napil a šťastne sa rozhliadol okolo.
,,Prečo tu musím byť?´´ spýtal som sa a napil piva. Bolo to odporné.
,,Musíš vedieť, čo robia chlapi v sobotu večer.´´
,,To znamená, že chodia na striptíz a očumujú nahé ženské?´´
,,prepáč, ale chlapov nemali.´´
Urazene som naňho pozrel a znovu sa napil piva, zabúdajúc na jeho odpornú chuť.
,,Fuj! Je to hnus.´´ povedal som a odstrčil od seba pohár. Otec sa na mne zasmial.
,,Čo sa smeješ?!´´ zavrčal som a ľudia stíchli.
,,Pst. Už to začne.´´ zašepkal otec a pozrel na malé javisko s mólom. Svetlá nad nami sa trochu stlmili a DJ pustil hudbu. Na javisko vybehli dve ženy a začali sa zvíjať okolo tyčí.
Muži sa začali z niakeho dôvodu smiať a niektorí prenikavo zapískali, keď jedno z dievčat vykoplo nohu obzvlášť vysoko. Zrazu zaznel gong a spoza závesov za javiskom vystúpila žena v dlhých šatách.
Díval som sa na ňu ale akosi mi nesedela k tým nahým babám pri tyčiach, ale nebola to jediná vec, čo mi nesedela.
,,Počuj otec, nie je to mama?´´ šťuchol som doň lakťom. Pozorne sa zahľadel na javisko.
,,Dokelu, je to ona. Opováž sa jej zamávať.´´ povedal a trochu sa nahrbil. pozrel som na javisko a potom na otca.
,,Nechceš odtiaľto radšej odýsť?´´
,,Nie. Uvidíme čo sa stane.´´ vyhlásil rozhodne. Unavene som vzdychol a pozrel sa na javisko.
Ženy prestali tancovať okolo tyčí a podyšli k matke. Pomaly jej začali vyzliekať šaty. Z davu sa ozvali nadšené výkriky. Matka sa usmiala, zavlnila bokmi a plavne odkráčala k pravej tyči. Začala ju znásilňovať spôsobom, aký sa nedá opísať. Pozeral som ako vyoraná myš.
,,Ach, škoda, že také niečo nemáme aj doma.´´ ozval sa otec túžobne.
,,Stačí, keď jej dáš do ruky mop.´´ poznamenal som.
,,Jéj, toto mi nikdy nenapadlo.´´ plesol sa otec po čele.
,,To vieš, to si tu ešte namal mňa.´´
Prikývol a na chvíľu sme stíchli.
,,Počuj, nie je vzťah prokurátor + nájomný vrah trochu divný?´´ prerušil som ticho otázkou, ktorá ma už dlhšie zaujímala.
,,Ja mám rád divné veci.´´ mikol plecom otec a ja som si spomenul s akým nadšením prijal môj nápad s mopom.
,,No, to by som ti aj veril.´´ uzavrel som debatu.
Sedeli sme tam ešte hodinu. Na javisku sa vystriedalo niekoľko tanečníc, ale matku som už nevidel.
Keď sme prišli domov, byt bol prázdny
,,Asi ho ešte nazabila.´´ odtušil som a odyšiel k sebe do izby. Ľahol som si oblečený na posteľ a zaspal ako zabitý.
V pondelok som išiel s Alfonzom domov. Zistil som, že býva o ulicu ďalej. Chcel som sa o ňom dozvedieť viac a tak som ho na chvíľu pozval k nám.
Odomkol som dvere a zistil krutú pravdu. Matka bola doma.
,,Šimonko, si to ty?´´ zavolala z kuchyne.
,,Áno a nie som sám. Pozval som k nám Alfonza.´´
Matka sa vyrútila z kuchyne a žiarivo sa usmievala.
,,Takže ty si Alfonz? Rada ťa spoznávam.´´ povedala a podala mu ruku.
,,Chcete niečo na jedenie, alebo na pitie?´´spýtala sa. Odmietli sme a zaliezli ku mne do izby.
,,Máš milú mamu.´´ poznamenal Alfonz a sadol si na posteľ.
,,Keď myslíš.´´ Nekomentoval to. Rozhodol som sa, že prejdem hneď k veci.
,,Kedy si zistil, že si gay?´´
,,Asi pred tromi rokmi. Zistil som to po tom, čo sa ma dotkol spolužiak.´´
,,Zvláštne, u mňa to tiež tak začalo.´´ uškrnul som sa.
,,Ten test, čo som ti robil, ten vymyslel Marco.´´
,,Marco bol...´´
,,Môj prvý. Vlastne, okrem neho a teba som nikoho iného nemal.´´
,,On bol teda tiež gay.´´ Alfonz sa zasmial.
,,Samozrejme, že bol. Naraz sme zistili, čo sme vlastne zač.´´ povedal a niekam sa zahľadel. Spomínal. Niečo mi napadlo.
,,Marco bol dvôvod, prečo ti bolo smutno za Rímom.´´
,,Áno. Rím sám mi nechýbal, ale ten, koho som tam nechal.´´ priznal. Pozrel na mňa a slabo sa usmial. Nehcel o tom hovoriť.
,,Prečo ste sa presťahovali?´´ zmenil som rýchlo tému.
,,Otcovi tu ponúkli prácu. Je programátor.´´
Už sme si nič nepovedali a tak odyšiel. Stál som pri okne a sledoval jeho vzďalujúcu sa postavu. Chcel som ho objať, cítiť jeho nahé telo na svojom, splynúť s ním v jedno.
Zasmial som sa svojim predstavám. Bolo mi to jasné. Zamiloval som sa.
5) Pravda
Prešli dni, týždne, mesiace a nakoniec sme preliezli aj Novým rokom. S Alfonzom sme sa do seba zamilovali. Boli sme milenci, najlepší priatelia aj bratia zároveň. Milovali sme sa aj smiali spoločne. Nikdy som nemiloval nikoho tak silno, ako jeho. Urobil by som preňho všetko na svete. Vzrušovalo ma, keď sa zľahka dotýkal môjho nahého tela. Zo všetkého najradšej som mu ležal v náručí s privretými očami a on ma nežne hladil po tvári a po vlasoch.
Na začiatku nášho vzťahu bol veselí a stále sa smial, ale ako čas plynul, začal sa uzatvárať do seba. Usmieval sa zriedkavo a často sa cez hodiny zasníval. Nevedel som o čom konkrétne rozmýšľa, ale nepýtal som sa. Možno len spomínal na Rím. Vedel som to pochopiť.
Na konci februára, bol zorganizovaný trojdňoví výlet do Prahy.
Prvú noc v Prahe, som po Alfonzovi veľmi túžil. Nemohli sme však nič podniknúť, pretože vedľa spali traja spolužiaci.
Ležali sme polonahý pod perinou. Stúlil som sa k Alfonzovmu boku a on ma objal. Čo najtesnejšie sme sa dotýkali telami a želal som si, aby sme splynuli v jedno. Alfonz ma pobozkal na rameno, otočil som sa k nemu a naše pery sa stretli. Končekom jazyka som sa dotkol jeho spodnej pery.
,,Milujem ťa.´´ zašepkal som.
Láskyplne ma pohladil po vlasoch a ľahol si na mňa. Položil si hlavu na moju hruď a ja som ho pohladil po chrbte.
,,Tiež ťa milujem.´´ povedal a zdvihol sa na lakte. Začal ma bozkávať na hrudi a rukou sa dotkol môjho rozkroku. Napäl som sa ako struna a on sa ku mne pritisol ešte bližšie. Strašne som po ňom túžil, ale zároveň som vedel, že si musíme dávať pozor. Opatrnosti nie je nikdy dosť.
Zrazu mi začal Alfonz sťahovať nohavice.
,,Ovládaj sa!´´ napomenul som ho a chytil za ruku.
,,Strašne ťa chcem. Teraz a tu.´´
,,Ja viem láska moja, ale musíme byť opatrný, aby si nikto nič nevšimol. Veď vieš aký sú ľudia.´´ povedal som a dotkol sa prstami jeho líca. Pritisol si svoju tvár k mojej dlani a zavrel oči.
,,Veľmi ťa milujem, Šimon.´´ zašepkal. Nakoniec som zaspal v jeho objatí.
Keď sme druhý deň chodili po Prahe, Alfonz nepovedal ani slovo. Celý deň sa len mračil. Nechápal som čo sa mu stalo. Urobil som snáď niečo zle?
Poslednú noc sa ma Alfonz snažil prehovoriť, aby sme sa milovali. Z pochopiteľných dôvodov som odmietol.
,,Prečo ťa na to furt tak naberá?!´´ zavrčal som na koniec. Bol som unavený a mojim jediným želaním, bol nerušený spánok.
Alfonz sa na mňa sklamane zadíval. Zdalo sa mi, že o niečom premýšľa.
,,Deje sa niečo?´´
Zavrtel hlavou.
,,Neklam. Viem, že sa niečo deje, tak hovor!´´
,,Vraciam sa do Ríma.´´
Bolo to ako úder blesku. Mal som pocit, akoby sa zrútil svet. Odchádza? Kvôli čomu? Uvedomil si snáď, že Marka miluje viac než mňa?
,,Prečo?´´ spýtal som sa a smutne sklopil oči. Alfonz ma chytil za ruku a priložil si ju k tvári.
,,Už to nevydržím. Cítim, že sem nepatrím. Rím je mojim domovom. Bratislava, je pre mňa cudzia, priam až strašidelná. Musím sa vrátiť.´´
Chvíľu bolo ticho.
,,Ale pravdou tiež je, že som sa do teba zamiloval. Milujem teba aj Rím, ale neviem čo viac.´´
Chcel som povedať: Však je to len hlúpe mesto, ktoré sa jedného dňa vyparí z povrchu zemského. Komu by na tom záležalo? Ale radšej som mlčal.
,,Musím tam ísť a všetko si urovnať.´´ šepkal a sklonil hlavu. Objal som ho a na pleci som zacítil niečo vlhké. Plakal.
,,Choď tam teda, ale sľúb, že sa vrátiš.´´ povedal som. Prekvapene na mňa pozrel.
,,Ty to chápeš?´´ Pokrčil som ramenami.
,,Nechápem, ako môže niekto milovať mesto, ale viem trochu pochopiť tvoju neistotu.´´ priznal som.
Alfonz sa usmial.
,,Ty si vážne modré z neba.´´
6) Nekonečne
Po návrate z Prahy, Alfonz odišiel do Ríma. Bolo mi za ním smutno a tak som čas trávil pred počítačom. Keď som sa raz pred matkou prekecol, že mi Alfonz chýba, zľutovala sa nado mnou a dovolila mi, si zahrať aj jej hry.
Čas bežal a hry ma čoskoro prestali baviť. Matka si všimla moju skľúčenosť a vrhala na mňa ustarané pohľady. Nakoniec som to nevydržal a vyrazil do mesta. Keď som sa prechádzal po Starom meste, pochopil som, ako to Alfonz myslel, keď povedal, že Rím miluje. Uvedomil som si, že Bratislavu milujem. Bolo to moje mesto. Miesto, kam patrím.
Ubehol mesiac a Alfonz sa stále nevracal. Začalo ma to znepokojovať. Letargicky som ležal na posteli a hľadel do stropu. Za celú dobu mi nenapísal ani riadok. Stretol sa snáď s Markom? Uvedomil si, že Rím miluje viac než mňa? Nakoniec som sa rozhodol.
Vstal som a vtrhol do kuchyne. Matka sedela za stolom a otec stál za ňou s pohárom v ruke a čosi jej hovoril. Keď som sa tam objavil, stíchol.
,,Musím ísť do Ríma.´´ povedal som bez obalu. Obaja na mňa pozreli.
,,Čo tam chceš vstúpiť do niakeho kresťanského rádu?´´ spýtal sa otec a napil sa.
,,Nie, musím ísť za Alfonzom.´´ odsekol som.
,,Zlato, náš syn sa zbláznil.´´ poznamenal otec s kamennou tvárou.
,,Ále, iba sa zamiloval.´´ mávla rukou matka.
Nechápal som, ako to môžu brať tak ľahostajne.
,,Počúvajte ma! Hovoril, že sa musí na chvíľu vrátiť, aby si všetko zrovnal v hlave, ale už je to mesiac a ani sa neozval. Neviem čo sa deje a musím to zistiť. Ja...záleží mi na ňom.´´ priznal som. Matka sa pozrela na otca a usmiala sa.
,,Pamätáš, keď sme boli zamilovaný?´´ povedala a pobozkala ho.
Civel som na nich. Ako ma môžu takto ignorovat?
,,Počúvali ste ma vôbec?´´
Konečne mi venovali pozornosť.
,,Pýtam sa...nie, žiadam vás, aby ste ma pustili za ním do Ríma.´´
,,Dobre, choď´´ povedali naraz.
,,Prosím?´´
,,Počul si. Môžeš ísť.´´ usmievala sa matka.
,,To myslíš vážne?´´ neveril som.
,,Choď sa zbaliť skôr, než si to rozmyslíme.´´ povedal otec. Nenamietal som a išiel do izby. Ako v tranze som sa začal baliť. Ešte stále som tomu nemohol uveriť.
Počul som, ako matka zavolala na letisko a zahovárala mi letenku. Potom prišla za mnou.
,,Dnes ti to letí o ôsmej. Let by mal trvať dve až tri hodiny. Volala som jednej mojej kamarátke, ktorá ťa na letisku vyzdvihne a budeš u nej aj bývať dokedy budeš chcieť.´´ oznámila mi.
Veľmi som nechápal, ako mohla tak rýchlo všetko vybaviť, ale radšej som sa nepýtal. Poslušne som večer nasadol do lietadla a mohol som len dúfať, že si budem môcť zavolať od matkinej kamarátky.
Keď som po dvoch hodinách dorazil do Ríma, išiel som najskôr hľadať matkinu kamarátku. Našťastie mi dala pred odchodom jej fotku, takže to bolo jednoduchšie. Našiel som ju stáť pri stánku s novinami.
Podali sme si ruky a zaviedla ma k svojmu autu. Cesta prebehla potichu.
,,Môžem si od vás zavolať?´´ spýtal som sa, keď sme prišli do jej bytu.
,,Neblázni, je už veľa hodín, len by si ho zobudil.´´ odpovedala bezchybnou slovenčinou. Podľa jej reakcie som usúdil, že jej matka musela niečo povedať.
Netrpezlivo som čakal na ráno. Aj keď, neviem či môže byť človek v spánku netrpezlivý, ale neriešim to.
Vstal som skoro a musel som čakať, kým sa zobudí aj matkina kamarátka. Vstala asi o hodinu a spravila nám raňajky. ,,Mohol by som si požičať váš mobil?´´ spýtal som sa keď sme dojedli.
,,Isteže, ale nech ti to netrvá dlho.´´ povedala a začala umývať riady.
Zobral som zo stola jej mobil a vytočil Alfonzove číslo. Celý napätý som čakal na zvuk jeho hlasu.
,,Pronto? (Prosím?)´´
,,Alfonz!´´
,,Šimon? To si ty?´´ spýtal sa prekvapene.
,,Áno, som teraz v Ríme. Kde a kedy sa stretneme?´´ spýtal som sa ho na rovinu.
,,Ty...v Ríme...prečo?´´ koktal. Zavrel som na chvíľu oči.
,,Prišiel som za tebou. Nenapísal si mi ani si sa neozval celý mesiac. Nevydržal som to, tak som prišiel.´´
Oprel som sa o stenu a utrel si slzy z očí. Tak rád som opäť počul jeho hlas.
,,Povedz mi, ešte ma miluješ?´´ spýtal som sa ho a dúfal, že sami netrasie hlas.
,,Ty vieš, že áno.´´ znela odpoveď. ,,Dnes o dvanástej pod Constantinovým oblúkom´´ povedal a zložil.
,,Rád som ťa opäť počul.´´ zašepkal som sám sebe a cítil ako mi tečú slzy.
Krátko po jedenástej som vyrazil ku Koloseu. Ulice boli plné ľudí a pred Koloseom sa ich producírovalo snáď tisíc.
Postavil som sa pod Constantinov oblúk a pozrel na hodinky. Bolo trištvrte na dvanásť. Rozhliadol som sa okolo, ale veľa som toho nevidel.
Čakal som tam celý nervózny a každú chvíľu sa díval na hodinky. Prešlo päť minút a potom aj desať. Ešte stále neprichádzal. Ja viem, že ešte nebolo dvanásť, ale vieteaké je to stresuje čakať na milovanú osobu?
Nakoniec som sa na tie hodinky nepozrel. Zavrel som oči a čakal. Neviem, čo mi to napadlo, ale nemal som veľmi čo robiť.
,,Šimon!´´ zakričal známi hlas. Pomaly som otvoril oči a uvidel som ho. Stál tam predo mnou, udýchaný a krásny ako vždy. Mal som pocit, akoby vyrástol zo zeme. Raz bol tu a raz nie.
Pozrel som naňho a nebol schopný pohybu. Alfonz vykročil ku mne a objal ma.
,,Ani nevieš ako si mi chýbal.´´ povedal.
,,Čakal som tak dlho. Povedz, prečo si mi nič nenapísal?´´
Alfonz si vzdychol a pozrel na mňa.
,,Nevedel som čo. Čo by som ti tak asi povedal?´´ Sám neviem, na čom som.´´
,,Prešiel mesiac a ešte stále si sa nerozhodol?´´
Rozhliadol sa okolo seba.
,,Je to ako sen. Moje milované mesto a človek pohromade.´´
,,Nemôžeme mať všetko, a okrem toho, vieš, že by som tu nezostal.´´
,,To viem.´´ povedal a pozrel mi do očí. Usmial sa. ,,Ale myslím, že už asi viem, čo by mi chýbalo viac.´´
Pritiahol si moju tvár bližšie a pobozkal ma.
Ja viem, že je to šialené! Bolo mi jedno, že je okolo plno ľudí a možno si nás niektorí všimli, ale ten bozk stál za to.
,,Nekonečne ťa milujem.´´ zašepkal som a objal ho okolo pása. ,,Sľúb mi, že zostaneme navždy spolu.´´
Alfonz sa usmial.
,,To sľubujem.´´
Slabo som sa usmial a spred Kolosea sme odišli ruka v ruke.
