Raiting: 18+
,,Samuel, vypočítaj, prosím, príklad B." Matikárka víťazoslávne zaťukala kriedou - robila to vždy, keď niekoho prichytila nesústredeného.
Váhavo som podišiel k tabuli a s vypätím všetkých síl príklad vypočítal. Profesorka súhlasne prikývla a poslala ma sadnúť si. Bol som úprimne rád, že mi nedala vyrátať aj príklad C - ďalší jej zlozvyk uplatňovaný voči tým, ktorí spali na jej nezáživných hodinách.
O minútu zazvoní na prestávku. Moja duša zajasala. Tri, dva, jedna... cŕŕŕn!
Všetci ako na povel zaklapli učebnice. Matikárka zakričala zadanie domácej úlohy, ktoré si poznačili len bifľoši, kým my, ostatní, sme sa hrnuli na chodbu.
Kliesnil som si cestu davom bielo-sivých uniforiem do učebne slovenského jazyka. Slovenčina nebola mojím obľúbeným predmetom. Učila ju naša triedna. Mala štyridsať, pohľad šialenca a nosila kostýmčeky kobercoidného vzhľadu. Hneď ako k nám na začiatku školského roka nastúpila, vedel som, že ju nebudem mať rád.
Spolužiaci ma prezývajú Saori Kicuwa, lebo som z presvedčenia Japonec. Nie je to však jediný dôvod, pre ktorý ma považujú za akúsi raritu, ku ktorej treba pristupovať opatrne. Som totiž samotár a individualista.
Aby som im túto skutočnosť pripomínal, zafarbil som si vlasy na modro. Tým som sa aspoň opticky vyčlenil z uniformovaného zástupu, začali sa však o mňa zaujímať triedne otaku fanúšičky. "Ach, Saori," vzdychali, "vyzeráš teraz presne ako Alto z Macross frontier!"
Nech ich čert vezme! Všimli si ma len preto, lebo som sa podobal ich vytúženému animovanému idolu. Ďakujem, o také niečo nestojím. Svoju úlohu autsajdra som mal rád a náležite som si ju pestoval.
Dnešný príchod slovenčinárky do učebne výnimočne vyvolal ohlas, lebo spolu s ňou vošiel nový jedinec.
Pozorne som si ho premeral. Bol trochu nižší než ja, mal detskú tvár a krátke čierne vlasy.
,,Toto je váš nový spolužiak, Yuki Takoku," referovala triedna a všetci sa na mňa významne pozreli. "Bude zaujímavé sledovať, či si rodený Japonec, ktorého mama je Slovenka žijúca v Tokiu, poradí s gramatikou lepšie, než tí z vás, čo si pol roka pred maturitou nevedia zapamätať rozdiel medzi vzorom pekný a cudzí."
Fakticky bola protivná, ale vzory prídavných mien pekný a cudzí prišelcovi dokonale pristali. Postrehli to aj otaku fanúšičky a nadšene sa vrteli v laviciach.
Rodený Japonec sa pred tým, než sa na triednej pokyn pobral sadnúť, zdvorilo svojej novej profesorke uklonil. To v triede vyvolalo ďalšiu vlnu vzrušenia. Bolo mi jasné, že Yuki Takoku si v tom okamihu získal jej srdce (ktoré, podľa mňa, nemala) a bol na najlepšej ceste stať sa hviezdou školy, prípadne zresetovať moju úlohu triedneho exota.
Ihneď som voči nemu zaujal obranný postoj, ale aj tak si ku mne prisadol. Logické, v celej triede bola voľná stolička len pri mne. Dofrasa, tak rád som si na ňu vykladal nohy.
Po vyučovaní som sa ponáhľal domov. Chcel som sa vyhnúť Monike prahnúcej po informáciách, ktoré by posunula zvyšku otaku klubu. Ju však nezastavili ani dvere trolejbusu, ktoré jej privreli školský batoh, keď na poslednú chvíľu za mnou naskočila. Aj tak sa nič nedozvedela, lebo som sa s mojím spolusediacim o ničom nerozprával.
Nálada sa mi zlepšila až keď mi v noci zazvonil mobil. Snažil som sa v tme nahmatať svietiaci telefón skôr, než by Koda Kumi a jej pesnička Candy zobudila v byte ostatných.
,,Filip! To už si späť?" šepkal som nadšene do slúchadla.
,,Hej, a mali by sme sa preto stretnúť! Čo takto zajtra, okolo druhej? Vtedy u vás ešte nik nie je doma, dobre si pamätám?"
Dobre si pamätá, matka zatvára lekáreň o šiestej a sestra je v školskom klube do pol štvrtej, to je železná istota.
"Hai (Áno), dohodnuté."
,,Dobre," rozlúčil sa a zložil.
Hneď som dostal novú chuť do života. Štvrťročná písomka z biológie a Yuki Takoku sa mi už nezdali byť neprekonateľnými problémami.
x x x x x
Keď som ráno vošiel do učebne biológie, Yuki Takoku už tam bol a samozrejme sedel v mojej súkromnej lavici. Taká drzosť! Bol som zvyknutý sedávať sám a tak to aj malo zostať.
Odhodlane som k nemu zamieril, aby som ho z lavice vyšmaril. On sa však uklonil a priateľsky sa usmial.
,,Ohaió (Dobrý deň). Včera si nemal dosť času na to, aby som sa ti poriadne predstavil," povedal váhavou slovenčinou. "Som Yuki Takoku. V preklade by to mohlo znamenať zasnežená cudzia zem."
Tak toto ma dostalo. Okamžite som zabudol na svoj plán poslať ho jednosmerne späť do Tokia. Naopak, rozhodol som sa ukázať mu, že aj osoba žijúca na Slovensku vie, čo sa podľa japonských zvyklostí považuje za spoločensky slušnú odpoveď. Nadýchol som sa a tiež som sa uklonil: "Mňa spolužiaci volajú Saori Kicuwa, lebo neznášam svoje skutočné meno. Znamená to ľadová líška."
Moja kostrbatá japončina, ktorá bola výsledkom dvojročného nadšeneckého samoštúdia, ho úprimne potešila. ,,Hm, to je pekné meno," poznamenal a zoširoka sa zazubil.
V duchu som sa zarazil. Na môj vkus sa vyjadroval až priveľmi žensky.
Nová myšlienka ma zaujala. Napokon, určité príznaky tu boli. Bavil sa hlavne s dievčatami, ktoré ho nadšene obliehali, pokukoval po jednom z mojich spolužiakov - mimochodom, podľa mňa bol šeredný - a niektoré tie jeho pohyby...
Cez obed som si v jedálni vypočul kúsok dievčenského rozhovoru. Baby sa jednomyseľne zhodli na tom, že Yuki Takoku je dokonalý.
Zo školy som odchádzal ešte otrávenejší než deň predtým, navyše obkolesený otaku fanúšičkami.
"Videli ste horor Uzumaki?" zvolala jedna z nich. Zbystril som pozornosť, pretože horory mám rád.
"Áno, videla. Bolo to úplne nechutné. Týždeň som z toho nespala!", kontrovala druhá.
"Týždeň?! Ja som mala nočné mory ešte mesiac!" triumfovala Zuza, ich šéfka.
Keď zbadali Yukiho, ktorý sa práve chystal prejsť cez cestu, zborovo mu zamávali. Kamarátsky im zakýval a oni z toho zostali úplne namäkko.
Zrazu sa zo zákruty vyrútilo auto.
"Pozor!" zakričal som, čo ho prinútilo obzrieť sa.
Neváhal som ani sekundu. Priskočil som k nemu a strhol ho späť. Auto prešlo popri nás a pokračovalo ďalej bez toho, aby spomalilo.
"Všetko v poriadku?" spýtal som sa.
Yuki prikývol a vďačne sa dotkol mojej ruky. Pokožku dlane mal neuveriteľne jemnú, ten Japonec so slovenskými koreňmi zrejme ešte nikdy fyzicky nepracoval.
"Saori, je hrdina!" zahučali otaku fanúšičky.
"Uf, ste celí?" dobehla nás prehliadnuť Monika a so svojím typickým temperamentom pohrozila päsťou vzďaľujúcemu sa terénnemu autu s ešpézetkou končiacou na dve nuly: "Darebák, bodaj by ti zobrali vodičák!"
Ja som sa pobral k zastávke nechávajúc Yukiho Takoku napospas otaku fanúšičkám, lebo som mal pocit, že Monikin prehnaný záujem o moju osobu už neznesiem. Práve prišiel trolejbus a tak som naň nastúpil. Našťastie to bol ten správny.
Len čo som prišiel domov, zazvonil zvonček. Ako som predpokladal, bol to Filip. Keď som ho vpustil do činžiaku, takmer svetelnou rýchlosťou sa objavil pri dverách.
Filip mal dvadsaťštyri rokov, bol blondiak a do neba volajúci roker.
"Ako bolo v Londýne? Musíš mi rozprávať," viedol som ho nadšene do obývacej izby.
,,V novembri hlavne mokro. Ak ťa zaujíma Big Ben, kráľovský palác a dvojpodlažné autobusy, sú mi ukradnuté. Ja som tam šiel robiť muziku. Jediné čo si pamätám, sú steny toho treťotriedneho baru, kde sme vystupovali, a výraz majiteľovej tváre, ktorý zjavne nepochopil moju hudbu. Ja ale inú hrať neviem a ani nechcem, chápeš ma predsa. Tak sme sa s chalanmi zabalili skôr, ako som mu to tam porozbíjal. Hm, letenky nás stáli viac, než sme zarobili. A ty čo?" opýtal sa hádžuc si nedbanlivo do úst solené arašidy, ktorým nikdy nedokázal odolať.
"Nič výnimočné. Akurát včera k nám prišiel nový žiak. Yuki Takoku."
"Áále pozrime sa, tak to budeš mať s kým precvičovať tú tvoju japončinu! Je to Japonec, no nie?"
Neviem prečo, ale zrazu som pocítil potrebu vyviesť ho z tej jeho kúlovosti, ktorú som na ňom inak vždy obdivoval.
"Je to gay," poznamenal som akoby mimochodom.
To zabralo. Ruka plná arašidov sa zastavila v polceste. "Vážne? Si si istý?"
"Nie, ale dokážem to vycítiť. Mimochodom, dnes ho takmer zrazilo auto. Zachránil som ho."
"Si ešte väčší dobrodruh než ja," poznamenal Filip uznanlivo a ďalšia hrsť arašidov skončila v jeho ústach. "Dúfam, že ma neplánuješ s ním podvádzať?" spýtal sa.
"Samozrejme, že nie," uistil som ho rýchlo.
Filip bol žiarlivec a mohol si vyberať. Okrem toho také niečo by v triede rýchlo prasklo. To som si nemohol dovoliť, lebo moja matka sa mi v určitých veciach zdala byť konzervatívna.
x x x x x
,,Včera som sa ti nestihol poďakovať. Teraz to môžem napraviť," povedal Yuki Takoku.
Keď som sa k nemu otočil, zdesil som sa. V ruke držal malú bonboniéru v tvare srdca!
,,To nič nebolo. Nemusíš mi ďakovať vecne. Stačí slovne," drmolil som a cítil ako mi na čelo stúpa pot.
,,Slovné poďakovanie nie je pre mňa dostatočné. Prijímaš?" uklonil sa a položil bonboniéru predo mňa na lavicu.
,,Dobre," zavrčal som a rýchlo hodil bonboniéru do tašky. Snáď si nikto nič nevšimol...
,,Máš ICQ?" zaujímal sa.
,,Nie, nemám," zaklamal som. Dalo by sa povedať, že mi bolo nanič, lebo Filip radšej telefonoval ako písal.
,,A dáš mi aspoň číslo na mobil?"
Dofrasa, dofrasa! Nemôžem sa predsa vyhovoriť, že telefón nemám, keď mi leží na lavici. O čo mu, dopekla, ide?
,,Tu je moje," posunul mi papierik, na ktorom bolo v rohu nakreslené srdiečko. "Ak by si ho nemal už kam uložiť."
To, samozrejme, nebol prípad pamäte môjho mobilu. Svoj súkromný svet som mal ohraničený len na niekoľko nevyhnutných čísel. Unavene som si povzdychol a aby som sa ho zbavil, strčil som si papierik do vrecka nohavíc.
Poslednú hodinu sme mali telocvik. Hrali sme vybíjanú a profesorka ma určila za kapitána.
Yuki Takoku sa tváril, že neexistuje, ale veľmi dobre som vedel, ako veľmi chce byť u mňa v družstve. Povyberali sa ľudia, až zostal len Yuki, ktorý bol ako hráč pre všetkých neznámy, a Nemtavý. Bez váhania som si vybral Nemtavého. Nakoniec sme prehrali, pretože sa ukázalo, že Yuki Takoku je schopný športovec.
Telocvikárka odpískala koniec hodiny.
"Všetci do spŕch!" zavelila.
Nechcel som stretnúť Yukiho v šatni a tak som bol v sprche tak dlho, ako sa len dalo. Nakoniec som to vzdal a vypol vodu. Keď som prichádzal ku skrinkám, do pol pása nahý Yuki Takoku tam ešte stál a zúrivo si šúchal uterákom mokré vlasy.
Keď si ma všimol, prestal. Uprene na mňa hľadel a zhlboka dýchal. Svetlo žiarovky sa mäkko odrážalo na jeho matnej pokožke.
,,Čonto matte! (Počkaj chvíľu!)" povedal sprisahanecky.
Našťastie, do šatne vošiel Nemtavý a neviditeľné spojenie medzi nami sa pretrhlo. Za to som bol nič netušiacemu spolužiakovi, ktorý si nadávajúc vytriasal vodu z ucha, nesmierne vďačný.
XXX
"Vážení, aspoň raz v živote ma počúvajte," volal na nás v triede dejepisár.
Po niekoľkých rokoch učenia na gymnáziu sa vo svojom zamestnaní chvíľami nudil a tento svoj stav na hodinách vyvažoval drobnými úletmi. Za to sme ho zbožňovali. Navyše, ako učiteľ sa nebral tak vážne, preto sme ho brali vážne my. Nesklamal ani tentoraz.
,,Zajtra si nenoste učebnice, pôjdeme na výstavu Anny Frankovej. Do jedenástej budeme v Starom meste, potom môžete ísť domov."
Všetci zajasali radosťou. Ja s nimi, pretože by som sa mohol stretnúť s Filipom. Tomu sa hovorí šťastie.
Ráno naklusali všetky dievčatá s kabelkami na pleciach a chalani s peňaženkami v bundách.
Otaku fanúšičky si cestou doberali Yukiho, ktorý sa držal v mojej blízkosti. Aby som s ním nemusel hovoriť, zamestnával som sa telefonovaním z mobilu. Hnevalo ma, že sa neviem k Filipovi dovolať. Po stom pokuse som mu aspoň nechal odkaz.
Na výstave sme museli mať mobily vypnuté a tak som chodil za ostatnými ako bez duše. Keď som konečne mohol telefón zapnúť, žiadny neprijatý hovor som si na ňom nenašiel. To sa Filipovi podobalo. Vždy som to bol ja, kto sa musel prispôsobovať jeho biorytmu. Nedokázal som sa už ani tešiť na obed v Mekáči, kam sa celá trieda po výstave nahrnula.
Deň sa nevyvíjal dobre, preto ma vôbec neprekvapilo, keď si vytrvalec Yuki Takoku prisadol so svojím podnosom k môjmu stolu. No výborne, a sme kompletní. Ja, Yuki Takoku a Monika, ktorá dala košom svojmu otaku klubu pri druhom stole. Nemtavého, ktorý stál pri pulte v rade posledný a už sa mu inde neušlo voľné miesto, som nerátal. Sedel s nami náhodne. Okrem jedla ho nič nezaujímalo a súboj vzťahov zúriaci v rámci nášho trojuholníka, mu, šťastlivcovi, unikal.
Yuki Takoku využil chvíľu, keď sa Monika musela povinne pripojiť k hlúčiku svojich odchádzajúcich spolužiačok (skupina musí držať spolu) a Nemtavý si odskočil dokúpiť ešte jeden hamburger.
"Urazil som ťa, keď sa so mnou odmietaš rozprávať?"
Nechápal som, ako na to prišiel, veď sme pri stole doteraz asi hodinu všetci vášnivo rozoberali posledné diely seriálu Death Note.
"Nie."
"Odmietaš mňa a odmietaš aj Moniku," pokračoval Yuki. "Ty si nikoho nikdy nepustíš k telu, ľadová líška? Lenže ja sa ti páčim."
To síce bola pravda, ale takému čomusi som nechcel dať voľný priechod.
"Mrzí ma to, Yuki. Ja už mám priateľa, dobrého priateľa, ak mi rozumieš."
"Hontó desu ka? (To vážne?)" zvolal neveriacky.
Pochopil som, že ak nemám vyznieť v jeho očiach ako klamár, musím predložiť dôkaz. Bez rozmýšľania som vyhľadal v mobile Filipovu fotku (veľmi som sa musel ovládať, aby som ju nemal nastavenú ako pozadie) a ukázal mu ju.
"Kawaii! (Rozkošný!)" prikývol uznanlivo. "Na takého samotára ako si ty, máš šťastie."
Hneď som oľutoval, že som sa mu zveril s niečím, čo netušila ani moja rodina. Veď som ho nepoznal, nevedel som odhadnúť, ako sa bude jeho ego správať. Čo ak sa preriekne? Alebo ma začne vydierať? Nečestné konanie by malo mať za následok stratu jeho tváre. Lenže, čo ak sa na to v Japonsku už nekladie taký dôraz?
x x x x x
Víkend bol pre mňa mučivý. Náladu mi nezlepšila ani Filipova esemeska, ktorou ma pozval na nácvik novej pesničky. Nepozdával sa mu jej refrén, preto chcel, aby som si ju osobne prišiel vypočuť. Nechápal som prečo. Hudba ma nikdy nebrala a moje názory poslucháča skazeného komerčnými stanicami ho dosť rozčuľovali. Chcel ma však mať pri sebe a ja som mu chcel ukázať, ako veľmi mi na ňom záleží.
Odovzdane som presedel tri hodiny neďaleko zostavy bicích a vnútornosti mi poskakovali v rytme nekonečne sa opakujúcej hudobnej vety, s ktorou Filip ako frontman nebol spokojný. Škriepil sa so zvyškom skupiny a neustále ju upravoval. Ja som pokojne mohol byť aj inde, nič by nezbadal.
V pondelok som nechcel ísť do školy. Bránil som sa ráno vstať, až kým ma moja osemročná sestra nezhodila z postele. "Vstávaj, prídeš neskoro a mama kázala, že ma máš odviesť do školy, lebo ona dnes nestíha!"
Dúfal som, že aspoň Yuki Takoku nebude v škole. Už v šatni, kam som na poslednú chvíľu dobehol, mi jeho visiaca bunda signalizovala opak. Bol však, našťastie, ku mne viac než milosrdný.
"Saori, ja vzťahy rešpektujem," pošepol mi uprostred hodiny a moja vnútorná naježenosť zo mňa vyfučala ako vzduch z prepichnutej lopty.
Hej, Yuki Takoku bol skrátka stelesnením dokonalosti. Otaku fanúšičky to odhadli ihneď, ja som sa k tomuto poznaniu dopracúval postupne.
Vďaka Yukimu som napríklad zistil, že moja predstava o Japonsku (doposiaľ živená len médiami) je nevierohodná a môj japonský prízvuk smiešny. Mal dve tváre - európsku, ktorá mu umožňovala splynúť s novým okolím, a tú vlastnú, ktorú ukazoval len v kruhu svojej rodiny. Vždy keď som bol uňho na návšteve, cítil som sa ako v inom svete a kládol si otázku, či by som taký štýl života dokázal prijať natrvalo. V tomto smere som jeho mamu, ktorá sa do Japonska vydala, obdivoval.
Napriek tomu, že niektoré moje názory boli jeho zmýšľaniu vzdialené práve tak ako chuť sushi podávaného u nás v reštaurácii tomu "ich", bol som s ním rád. Yuki mal zásadnú schopnosť donútiť ma, aby som sa cítil uvoľnene. Bol nevtieravý a dobrý poslucháč. Dokázal zo mňa vytiahnuť všetky nahromadené pocity, ktoré by som inak v sebe musel dusiť, a ten tlak by ma na zbláznenie rozčuľoval.
Yuki prenikal do môjho mikrosveta čoraz viac a jediné, čomu som sa čudoval bolo, že mu to opakovane dovoľujem. Keď som rozmýšľal nad dôvodom, dospel som k záveru, že mi to neprekáža, lebo ma tým oslobodzuje.
Našu spriaznenosť si v triede rýchlo všimli, ale nepripisovali jej žiadny osobitný význam. Yukiho šarm bral každého a ja som sa viezol na vlne spoločenského úspechu spolu s ním.
Raz keď v hlúčiku rozprával vtip, zistil som, že ho nepočúvam. Uprene som mu hľadel na pery a rozmýšľal o ich dokonalosti. Bola to síce len chvíľka, on však musel mať v tele zabudované nejaké extra senzory, o ktorých som dovtedy netušil, lebo ma pristihol.
Keď som zbadal jeho šťastný úsmev, ktorým odpovedal na moju výzvu, pochopil som, že som obyčajný úbožiak. Porušil som dohodu, obsah ktorej som sám určil. Bol najvyšší čas vymotať sa z bludného kruhu.
x x x x x
Sedel som v Monikinej izbe, jedol koláč, ktorý mi z vďačnosti naservírovala jej babka, a rozmýšľal o svojom probléme.
Monike sa konečne podarilo vylákať ma k sebe pod zámienkou, že ju mám doučiť chémiu. Ten predmet ma bavil. Od prvého ročníka som mal jasno v tom, že po maturite pôjdem na farmaceutickú fakultu. Môj zámer výnimočne podporovala aj matka; nadchýnala ju myšlienka, že by som po vysokej škole robil u nej v lekárni a jej dlhoročné skúsenosti by tak nevyšli nazmar.
Asi po hodine vysvetľovania som dospel k presvedčeniu, že chemikárka má pravdu, ak jej chce dať na polroku štvorku. Moniku však jej budúce vysvedčenie netrápilo, viac ju zamestnávala moja prítomnosť.
Keď som mimovoľne cúvol pred dotykom jej rozpustených vlasov, chvíľu podráždene čarbala vzorce do zošita a potom sa ozvala: ,,Saori? Môžem sa ťa na niečo spýtať?"
,,Samozrejme," odpovedal som mysliac na chémiu.
,,Mám takú teóriu a chcem si ju overiť."
,,Ideš."
"Páči sa ti viac Yuki Takoku než ja?"
Horúčkovito som premýšľal, čo povedať. "Ako si na také niečo prišla?"
"Nie som predsa slepá. Na rozdiel od teba si ľudí všímam."
Keď som zarazene mlčal, sklonila hlavu a tlmene povedala: "Vieš, mne by to neprekážalo, aj keby si so mnou chodil."
Ostal som hotový. Nenapadlo by mi, že by sa bola ochotná deliť o niekoho, na kom jej záleží. Musela byť dosť zúfalá, ak také čosi navrhla.
Došlo mi jej ľúto. Nechcel som, aby kvôli mne stratila posledné zvyšky sebavedomia a preto som sa rozhodol ísť do rizika.
"Monika, nikdy to nebolo o tebe a o mne. Som gay a mám stáleho priateľa. Nikomu to, prosím ťa, ale nepovedz."
"Myslela som, že ty a Yuki..." vydýchla.
"Nie," odsekol som. "Budeme túto tému ešte rozvíjať?"
Tému sme už síce ďalej nerozvíjali, ale náš rozhovor bol pre mňa dôležitý, lebo mi pomohol rozhodnúť sa. Hneď v ten istý deň som poslal Filipovi esemesku, v ktorej som mu oznámil, že sa s ním už nebudem stretávať.
Neodpovedal mi na ňu a ani mi nezavolal, aby zistil dôvod. Načo aj, keď by sa nedokázal o mňa s nikým deliť.
x x x x x
Ešte nikdy som sa tak veľmi netešil do školy. Cítil som skrátka, že som vykonal správnu vec a chcel som to Yukimu povedať osobne. Jeho reakcia však bola iná, než som očakával, taká podivne zdržanlivá. Čo dočerta... Yuki sa nadýchol, aby mi čosi povedal, ale vyrušila nás Zuza.
"Saori, máme problém," oprela sa rukami o našu lavicu. "Vraj si gay, je to pravda? Podľa mňa si Monika vymýšľa, aby neprehrala stávku."
"Akú stávku?" spýtal som sa nechápavo a srdce mi bilo až kdesi v hlave.
"No, pred polrokom sa s nami stavila, že ťa zbalí, lenže akosi sa jej to nedarí a teraz všade rozpráva, že to preto, lebo si teplý."
Fľochol som smerom k zvyšku otaku klubu, ktorý nás napäto (na čele s vyzývavo sa usmievajúcou Monikou) pozoroval. Cítil som, ako blednem. Yuki však situáciu s prehľadom vyriešil. So širokým úsmevom (ktorý si nasadzoval vždy, keď chcel zakryť svoje skutočné pocity) presvedčivo povedal: "Saori nie je gay. Vedel by som to."
"Vďaka," povedala Zuzana spokojne a víťazoslávne odpochodovala späť k otaku fanúšičkám.
"Prečo si klamal?" spýtal som sa Yukiho. Ešte som nezažil, aby porušil niektorú zo svojich zásad.
"Monika si nezaslúžila vyhrať," odvetil.
Chcel som mu priateľsky položiť ruku na ramená, ale jeho gesto ma včas zastavilo. Hovorilo: Nerob to. Nechápal som.
"Sumimasen (Veľmi sa ospravedlňujem), chcel som ti to povedať," vysvetľoval so sklopenými očami. "Firma môjho otca zasa preložila. Od budúceho týždňa začne pracovať v Berlíne. My sa sťahujeme za ním. Mama mi už vraj našla anglické gymnázium. Maturovať budem tam."
Tak toto bol koniec môjho sna... Vzťahy na diaľku nefungujú. Vedel som síce, že raz by sme sa aj tak rozišli, dúfal som však, že sa tak stane až po maturite, prípadne aj neskôr, podľa toho, ako dlho sa rozhodnú Yukiho rodičia zostať na Slovensku. Oni sa však nerozhodli, rozhodla za nich firma, ktorá ich živila. S tým sa nedalo nič urobiť, poznal som to z vlastnej skúsenosti. Aj moja matka podriaďovala život našej rodiny chodu svojej lekárne.
Posledné dni pred Yukiho odchodom sme mali skazené narážkami spolužiakov a ich významnými úškľabkami.
Všetko však malo byť ešte horšie.
"Samuel!" zavolala ma matka do kuchyne, kde krájala chlieb na večeru. Tomuto mechanickému úkonu venovala viac pozornosti než zvyčajne. Hneď som vytušil, že sa čosi stalo. "Vieš mi, prosím, vysvetliť tie reči, čo sa okolo teba šíria? Dnes prišla tvoja sestra zvonku a plakala, či zomrieš na vírus, keď si na chlapcov."
Zhrozil som sa. Ak by mame nejaká zákazníčka niečo vytárala v lekárni, to by som ešte chápal, ale na takéto čosi som nebol pripravený. Vždy som mal sestru rád, bola úprimná a ešte tak milo detská. Nemali právo zatiahnuť ju do môjho problému!
"Nie sú to len reči," zamumlal som a čakal na ďalší z matkiných záchvatov zúrivosti.
Žiadny sa však na moje prekvapenie nekonal. Predsa len sme v ten večer riešili zásadnejšiu tému než boli moje čisté ponožky alebo ďalšia zbytočná trojka z biológie.
x x x x x
V pondelok zostala stolička vedľa mňa v lavici prázdna. Znovu som si mohol na ňu vykladať nohy.
Monika ma nevedela vystáť a vyhýbala sa mi. Mama sa na mňa hnevala, lebo som pred ňou zatajil dôležitú vec a teraz potrebovala tento môj prejav nedôvery voči jej osobe rozchodiť (poznanie, že som gay zvládala oveľa lepšie). Bolo tiež zrejmé, že môj vzťah s Filipom nedám dohromady (okamžite zrušil hovor, keď som sa mu pokúšal dovolať).
V škole ma nič nebavilo. Jediné čo som chcel, bolo zmaturovať a rýchlo zmiznúť na vysokú školu. Tam, v novom kolektíve, by som mohol začať znovu. Do maturít však chýbali tri mesiace.
Keď som sa cez veľkú prestávku nudil na školskom dvore, zbadal som Nemtavého. Bolo ešte chladno, on sa však potil na celom tele od toho, ako sa snažil hodiť loptu do basketbalového koša.
Podišiel som k nemu nedbanlivo s rukami vo vreckách: "Tak čo, veľmi ti to nejde."
Zadychčaný chytil loptu do oboch rúk, aby mu neodskákala a hodnotiaco si ma premeral: "Ahoj, to si ty? Takmer som ťa bez tých tvojich modrých vlasov nespoznal... Otaku baby budú nešťastné," dodal a znovu sa rozbehol smerom ku košu.
Lopta sa odrazila od dosky a ja som ju chytil. "Ak by si chcel, mohol by som ti ukázať niekoľko trikov," poznamenal som mieriac na kôš. "Telocvikárka by od radosti nad tvojím pokrokom zamdlela."
"To by si fakt pre mňa urobil!?" zažiaril, vzápätí sa však zháčil. "Ale...," poškrabal sa roztržito na brade, "nehovoríš to len preto, lebo som, ehm, tvoj typ, že nie?"
Hodil som loptu. Dzunkla o dosku a poslušne preletela cez sieť. "Nie," usmial som sa a čudoval som sa, že ma jeho otázka nevyviedla z miery.
"Tak dohodnuté, ideme na to," plesol si spokojne do rúk. "Prihraj!"
Hodil som mu loptu a v duchu som sa snažil spomenúť, ako sa vlastne volá. Spolu s ostatnými spolužiakmi som ho totiž nikdy nevolal inak než Nemtavý.