Vstala som a urobila si raňajky. Bola som doma sama a všetci prídu až zajtra. Predo mnou ležal Zápisník smrti.
Cez okno naňho dopadali slnečné lúče. Premýšľala som o tom, čo mi včera večer povedala Naga.
,,Takže mám doň napísať niekoho meno?´´ povedala som sama pre seba.
,,Je to celé blbosť. Podvrh. Musí sa mi to snívať.´´ Pozrela som na Zápisník a unavene vzdychla.
,,Teraz zavriem oči a keď ich otvorím, Denník zmizne.´´ Pevne som zavrela oči a narátala do desať. Otvorila som ich. Denník tam stále ležal. Stále taký tajomný.
Zobrala som ho do rúk a dívala sa na jeho prednú stranu. Mala som chuť hneď zobrať pero a vyskúšať ho. No lenže, koho meno by som tam napísala? Hneď mi napadla Lucia. Bohužiaľ som nemala ako zistiť, či zomrela. Nakoniec som sa rozhodla. Vytrhla som kúsok stránky zo Zápisníka, strčila si ju do vrecka aj s perom a vyšla z bytu.
Pri výťahu som stretla Helenu Sýkorovú. Bola to odporná starena s nafarbenými vlasmi, širokorozchodnou riťou a strašným smradom okolo seba. Neznášala som ju.
,,Ahoj Kristína, si doma sama?´´
,,Áno.´´
,,Tak to máš dobré nie?´´
,,Hej.´´
,,Ideš výťahom?´´
,,Nie. Radšej idem po schodoch.´´ Ešte to tak. Aby som sa udusila tvojím smradom.
,,Je to zdravšie a bezpečnejšie. Aspoň sa nemusíš báť, že sa zasekne výťah.´´
,,Máte pravdu.´´ falošne som sa na ňu usmiala a pomyslela si, že by som sa toho bála jedine vtedy, keby v tom výťahu bola so mnou.
Konečne nastúpila a ja som z vrecka pero a kúsok Zápisníka. Napísala som jej meno a zišla dole. Keď som vyšla na ulicu, zbadala som ako sa predo mnou vlečie. Zrazu sa chytila za srdce a klesla na zem. Svet sa mi zatočil o 360 stupňov.
Dostala som taký strach až som sa rozbehla za dom. Oprela som sa o studenú stenu a rýchlo dýchala. Počula som ako mi bije srdce.
,,To predsa nie je možné. To nemôže fungovať.´´ šepkala som. Bohužiaľ, fungovalo. Celá som sa triasla. Takže takto sa cíti vrah, pomyslela som si. Po chvíľke ma šok prešiel a ukľudnila som sa.
,,Mala zomrieť. Veď aj tak už páchla ako mŕtvola.´´ skonštatovala som a rozosmiala sa. Bol to diabolský smiech. Áno, bola som diabol. Vždy som ním bola.
Vyšla som z tieňa paneláka a nechala zdochlinu za sebou. Okolo nej sa meditým zhromaždilo mnoho ľudí. Prešla som pár krokov a začali ma ťažiť výčitky svedomia. Neznášala som ju, ale predsa som to bola ja kto ju zabil.
Vietor mi rozvial vlasy a cítila som ako sa celá trasiem. Bolo mi to trochu divné. pred chvíľou som sa rehotala ako blázon a teraz sa tu trasiem ako osika.
Zabočila som do tmavšej uličky a začula som pred sebou hlasy. Stiahla som sa do tieňa. Na konci ulice stála Lucia aj s jej bandou. Všimla si ma.
,,Hej baby! Akurát za nami ide zábava.´´ zvolala nadšene. Neváhala som ani minútu. Vytiahla som z vrecka útržok a napísala jej meno.
Vyšla som z tieňa oproti nim. Rýchlim krokom sa ku mne kĺzali.
,,Ahoj Kikuška. Jak se máš? Dlho si nedostala na držku.´´ hovorila a lačne ma sledovala. Ostatné dievčatá sa začali smiať ako hyeny. Obkľúčili ma a dve z nich ma chytili za ruky. Lucia sa postavila predo mňa, zapukala hánkami a rozhnala sa. Zavrela som oči a očakávala úder. Keď neprichádzal, otvorila som ich.
Lucia na mňa vyľakane hľadela, oči aj ústa dokorán otvorené. Svet bol odrazu veľmi tichý. Bolestne vydýchla a chytila sa za srdce. Čupla si bolestne stonala a slzy jej stekali po tvári.
,,Prečo...´´ vydýchla bolestne a zvalila sa na bok. Vládlo hrobové ticho. Všetky jej kamarátky zarazene stáli okolo a pozerali sa na nehybné telo.
,,Je mŕtva?´´ opýtala sa jedna z nich plačlivo. Nikto jej nemusel odpovedať. Pravdu sme vedeli všetci.
,,Zomrela keď ju chcela udrieť.´´ ozvala sa Petra a ukázala na mňa. Všetky sa na mňa vyčítavo pozreli.
,,Chcete tým naznačiť, že som ju zabila?´´ opýtala som sa. Keby len tie vedeli. Ale nikto nič nepovedal.
Otočila som sa vyšla z uličky. Cítila som sa rovnako hrozne ako po prvej vražde. Mala som prosto výčitky svedomia.
Prišla som domov a ľahla si na posteľ. Hľadela som do stropu a v ruke držala Denník. Tá schopnosť zabíjať bola úžasná. Mala som v ruke životy celého sveta. Len tie výčitky na tom boli zlé. A vtedy som to pochopila .Bola som ako môj predok. Obe sme veľmi nemali rady ľudí. Mohla som v jej diele pokračovať. Stačilo sa len vzdať lásky. Keď som si spomenula na tie strašné výčitky, pochopila som zmysel kliatby.
,,Áno. Musím sa jej zbaviť.´´ povedala som sama pre seba. Bolo rozhodnuté. Nechám si Zápisník smrti.
Naga prišla presne o polnoci ako sľúbila. Vynorila sa z tmy, ale tento krát, ma tak veľmi nevydesila.
,,Takže ako si sa rozhodla?´´
,,Zápisník smrti si nechám.´´
,,To znamená, že sa vzdávaš aj lásky?´´
,,Presne tak.´´ Naga sa na mňa zadívala.
,,Pripomínaš mi tú Angličanku...Elizu.´´
,,Vážne?!´´
,,Áno. A prezraď mi. Keď ti bude definitívne patriť Zápisník smrti. Čo budeš robiť?´´
,,Spomínala si, že trestala zločincov. Mienim v jej diele pokračovať.´´
,, Čo to znamená?´´
,,Budem zabíjať zločincov dovtedy, kým svet od nich neočistím.´´
,,To je nemožné! Eliza to nedokázala, ako to chceš dokázať ty!?´´
,,Naga, to bolo v stredoveku. Dnes máme veľa jednoduchých spôsobov, ako si zistiť určité informácie. Internet, televízia, rádio...´´
,,Síce nerozumiem ako to myslíš, ale rob čo chceš.´´
,,Dobre. Takže, ako ma mieniš zbaviť lásky?´´
,,Jednoducho. Len si podáme ruky. Tým sa spečatí dohoda. Ale veď tak sa to robí aj u vás, či nie?´´
,,Prikývla som a podala jej ruku. Počula som ako sa odrazu silno rozpršalo. Chytila mi ruku. Bola studená ako ľad.
,,A teraz povedz: Vzdávam sa navždy lásky.´´
,,Vzdávam sa navždy lásky.´´ zopakovala som a vtedy sa nahlas zablyslo. Cítila som ako mi vzrušenie stiahlo žalúdok. Mala som pocit, že som spečatila skutočnú dohodu. Lenže toto nebola obyčajná dohoda. Bola to dohoda s bohom. A to s bohom smrti.
Znovu sa zablyslo a izbu osvetlila biela žiara silného elektrického výboja. Dívala som sa do červených očí boha smrti. Tie si ma nevzrušene premeriavali.
Konečne sme si pustili ruky.
,,Zostanem tu určitý čas. Chcem vedieť, čo máš presne v pláne.´´ povedala a ja som sa pobavene zasmiala.